Analytika 19 decembra 16:47

Odesa: na počiatku bolo Obilie

Dňa 18. mája 1415 v Sňatyni vládca a zemepán Červenej Rusi Jagelo, z Božej milosti Kráľ Poľský Vladislav II., prijal veľvyslancov konštantínopolského patriarchu a gréckeho cisára s listami a vypočul ich žiadosť o pomoc Obilím bratom-kresťanom.

Kristom milovaný panovník nariadil, aby bolo zbožie nalodené z kráľovského prístavu Kočubejov.

Bola to prvá spomienka na mesto, ktoré o štyri storočia neskôr získalo svoj svetoznámy názov Odesa. A ak svet vznikol zo Slova, tak Odesa vznikla z Obilia.

Zernopiv1

Wojciech Gerson, Jagelo prijíma zajatcov

Aténčan na konci ekumény

Prvý, kto upozornil na strategický význam ukrajinskej stepnej čiernozeme bol Aténsky námorný zväz v rokoch 437/436 pred n. l.

Obilie zmocňovalo štáty už od čias pyramíd. Stabilné zásobovanie vojakov, námorníkov a robotníkov chlebom bolo úlohou pre vysoko organizované logistické systémy, ktoré tvorili kostru vtedajších štátov.

Mať širšie možnosti nakŕmiť poddaných znamenalo zvýšiť ich počet, a tým pádom získať výhodu nad svojimi susedmi.

V zrážke so Spartou sa aténsky stratég Perikles rozhodol spoľahnúť na čiernomorské obilie a osobne viedol obrovskú flotilu, ktorá preplávala tri moria a v Olbii ukázala silu Atén.

Len si predstavte najsilnejšiu námornú flotilu tých čias, víťaza perzskej armády – bol to pôsobivý argument, ktorý Aténčania predložili svojim potenciálnym spojencom v ústí Dnepra a Južného Buhu. Perikles tesne pred vojnou so svojím hlavným protivníkom zorganizoval dodávky obilia, a kým bol v Aténach dostatok chleba, udržiavala sa sila aténskeho námorného zväzu.

Opýtate sa, čo s tým má spoločné Odesa?

Práve na tejto vojenskej a diplomatickej ceste vodcu najmocnejšej námornej veľmoci Perikla na koniec Grékom známej zeme sa objavuje zárodok, z ktorého vyrastie Odesa – prístavné mesto spájajúce pestovateľa obilia a jeho spotrebiteľa.

Zernopiv22

Perikles a Akropola v Aténach

Vychádzajúc z existujúcich technických možnosti v tých časoch dôležitú spojovaciu úlohu plnila Olbia, v preklade z gréčtiny Šťastná.

Sieť gréckych prístavov pokrývala brehy pohostinného Čierneho mora, obyvatelia stepí Skýti-oráči a Skýti-poľnohospodári sa chopili pluhov a živili Hellas.

Kolumbov obchod s chlebom

Postupom času Európa potrebovala viac chleba.

V roku 1261 dostali občania Janovskej republiky výhradné právo obchodovať s tovarom z Čierneho mora, z ktorého najdôležitejším bolo obilie. Nie je známe, či Janovčan Krištof Kolumbus navštívil kotvisko Ginestra, ktoré sa nachádzalo na mieste dnešnej Odesy, ale v susednom Belgorode kolovali legendy o tom, ako budúci objaviteľ Ameriky kupoval obilie od miestnych roľníkov a obchodníkov.

Zernopiv3

Kolumbus a jeho flotila

V tom čase sa prvýkrát spomína chlebový prístav Kočubijiv – stal sa prekládkovou stanicou pre ukrajinské obilie, ktoré byzantskí, janovskí a benátski obchodníci vozili do Byzancie a potom do stredomorských krajín.

Obilný koridor sa stal strategickým v rannom novoveku. Osmani si to všimli a prebrali nad nim kontrolu.

Z Kočubijiva sa stáva Chadžibej, a hlavným spotrebiteľom miestnych zdrojov Istanbul.

Pravé zeme kozákov

Za každým supermocným impériom stoja superkreatívni rebeli a piráti.

V roku 1660 osmanský diplomat

Evliya Çelebi poznamenal, že Chadžibej bol zničený a okolité územia sa stali „pravou kozáckou zemou“.

Zernopiv45

Chadžibej, obraz od G. Ladyženského

Na mieste dnešnej Odesy sa dokonca spomína jaskynné mesto Oba-Kerman, ktoré postavili kozáci  – nebude to náhodou predchodca budúcich odeských katakomb?

Ovládnutie stepí ešte neznamenalo nastavenie obchodu s obilím, ale vytvorilo priaznivé podmienky pre Ukrajincov na pobreží Čierneho mora.

Osmania  si uvedomili, že priateľstvo s kozákmi je lepšie ako vojna…

Ukrajina naša chanská

Už v 70. rokoch 17. storočia sa medzi riekami Dnester a Tiligul usadili presídlenci z Podolia a Naddneperska. Platili desatinu krymskému chánovi, boli podriadení hajtmanovi, volali seba kozákmi a  krajinu Chánska Ukrajina.

Usadili sa tu desaťtisíce Ukrajincov, ktorí začali hospodáriť a predávať obilie cez osmanské prístavy.

V roku 1764 bol Chadžibej prestavaný: vznikol tu maják, mólo, Karavanserail pre obchodníkov a kaviareň. Prestavaná bola aj pevnosť: stredoveké hradné opevnenie bolo doplnené modernými zemnými baštami a batériami. Boli obnovené soľné bane v ústí rieky Kujalnyk. Čumáci (obchodníci so soľou) zo severu začali obracať svoju pozornosť na perspektívny obchodný uzol.

Ukrajinci, Moldavčania, Tatári, Gréci a Židia si v okolí vysadili záhrady a postavili malebné sídla z mušľovej horniny vyťaženej v katakombách.

Najznámejší miestny podnik – kaviareň Asporidisa pripomínala novým obyvateľom premenovaného mesta Odesa osmanské časy 40. rokov 19. storočia.

A to všetko vďaka obiliu, ktoré bolo naďalej hlavným tovarom pre miestny obchod.

Ale svet sa menil a duch Nového veku už bol vo vzduchu.

Odkiaľ pochádzajú talianske cestoviny?

Urbanizácia a industrializácia zásadne zmenili Európu. Priemyselný tovar prinášal šialené zisky, priemyselní robotníci požadovali lepšie pracovné podmienky a slušnú stravu.

A práve tu prišla vhod Odesa, ktorá sa ukázala ako najpohodlnejší nezamŕzajúci námorný prístav, z ktorého sa dalo doviezť ukrajinské obilie.

Nové prístavné zariadenia a šachovnicový pôdorys mesta navrhol holandský inžinier Franz Devolan. Prvé desaťročie rýchleho rastu mesta riadil Francúz Armand Derichelieu a architektmi veľkolepých mestských stavieb boli Taliani, Nemci, Angličania, Ukrajinci.

A potom sa ukázalo, že ukrajinská tvrdá pšenica vyvážaná do talianskych prístavov je najlepším spôsobom výroby talianskych cestovín!

Takto si cestoviny z odeskej múky rýchlo získali talianske žalúdky a naplnili vrecká odeských obchodníkov, ktorí svoje zárobky investovali do výstavby.

Cestoviny výmenou za nádvoria a paláce – takto by sa mohol nazývať program podpory hladujúcich Európanov.

Báječné porto franco

Prvá pieseň o Odese je v ukrajinčine. Spieva sa v nej o neuveriteľných možnostiach pre čumáka, ktorý už zarobil nejaké peniaze a nevie, na čo ich má minúť.

„A v Odese sa dobre žije“, spievali vtedajší stepní obchodníci na uliciach, v krčmách a vinárňach.

Naozaj, európsky tovar bol v meste dostupnejší, pretože sa zaň neplatili dane a mesto malo peniaze, lebo obilie do Európy nešlo po rieke, ale po mori.

Výroba poľnohospodárskeho náradia sa stala hlavným odvetvím rozvoja miestneho priemyslu, vedecké inštitúcie pracovali na zvyšovaní rozmanitosti odrôd (napríklad Levko Symyrenko získal vzdelanie práve v Odese a vyšľachtil slávnu odrodu jabĺk) a antická bohyňa poľnohospodárstva Ceres so snopom pšenice v rukách sa stala jednym z dvoch symbolov mesta. Druhým bol Merkúr, patrón obchodníctva.

Pic1

Hoci to nie sú práve historické postavy, ale v každom prípade sú to čestnejšie symboly Odesy ako „cárovná“ a jej prisluhovači, ktorých Odese vnútila neskoroimperiálna propaganda.

Je to samostatná veľká téma – ako na konci 19. storočia skrachovaná ideologická mašinéria impéria začala vyťahovať do Božieho sveta molitanové obrazy Jekaterininho veku a tvrdiť, že Odesa je mladé mesto, ktoré za všetko vďačí rusku.

Popri tom, že rozkvet obchodu s obilím z globálnych dôvodov nastal v Odese v rokoch 1810-1840, keď sa stala chlebovým prístavom svetového významu, samotné mesto, ako vyplýva z jednoduchého výpočtu je staršie ako ruské impérium (1721), moskovské cárstvo (1547), ako aj schválenie titulu veľkokniežaťa moskovského (1432).

Tento obraz „neruského“ mesta sa nachádza vo všetkých zdrojoch 19. storočia, od Puškina a Mickiewicza až po Marka Twaina a Vladimíra Žabotinského.

Slobodné mesto zastancov suverennej Ukrajiny

Začiatok dvadsiateho storočia bol pre Odesu obdobím skúšok na jej pevnosť. Ríša zomierala rovno pred očami a hrozilo nebezpečenstvo, že jej trosky dopadnú aj na hlavný ukrajinský prístav.

Vznikali myšlienky o možnosti samostatnej plavby – nech je Odesa nezávislým mestom-štátom a potom budeme žiť ako Singapur. Alebo Hongkong v tých časoch.

Súčasne sa v meste zmocňovala pozícia zastancov suverenity Ukrajiny – Leonida Smolenského, Ivana Lipu, Andrija Nikovského, Ivana Lucenka a ďalších.

Na rozdiel od kyjevských aktivistov pochopili, že iba samostatná Ukrajina bude schopná splniť všetky požiadavky Ukrajincov a že len ukrajinská Odesa bude kľúčom k národnej sebestačnosti. Preto bolo toľko obyvateľov Odesy na ministerských kreslách vlád hajtmana Skoropadského alebo Ukrajinskej národnej republiky (UNR). Títo efektívni a inšpiratívni obyvatelia mesta odovzdali všetky svoje skúsenosti, všetku svoju energiu do oslobodzovacieho boja. Následné udalosti potvrdili ich správnosť a väčšinu z nich vyniesli na Golgotu.

Hlad ako výmena za stroje

V 30. rokoch 20. storočia o osude Odesy opäť rozhodovalo obilie. Bola hlavným zdrojom devízových príjmov pre Stalinovu industrializáciu.

A pre desiatky miliónov hladujúcich ľudí – milióny ton obilia vyvezeného z prístavu Odesa.

Výmenou za americké turbíny, nemecké obrábacie stroje, francúzske motory. Výmenou za milióny ľudských životov.

Cena elektrární, vodovodov, mostov, tovární, ktoré teraz tak starostlivo dekomunizuje zblaznený okupant.

Obilná dohoda s diablom

Storočné dejiny Odesy sa začali obilím, pokračovali ním a bez neho je ťažké si ju vôbec predstaviť.

Ani vojna, ani kremeľský diabol nedokážu zastaviť pohyb ukrajinského chleba k hladujúcim po celom svete.

A v dnešnej dobe si čoraz viac uvedomujeme, že bez Odesy nie je Ukrajina a bez obilia nie je Odesa. Naveky vekov. Amen.

 

Volodymyr Pivtorak, historik, preInfoPost.Media

 

Ez a kiadvány magyar nyelven is elérhető: Odessza: kezdetben volt a Gabona

Această publicație este disponibilă și în limba română: Odesa: mai întâi au fost Cerealele

Цей матеріал доступний українською: Одеса: спочатку було Зерно

Komentáre
Značky
Odesa prístav zrno