Volací znak Betón: príbeh rómskeho tankistu z Prezidentského pluku

Z času na čas sa v informačnom priestore Ukrajiny objavujú signály, ktoré naznačujú, že tolerancia na základe etnicity a národného povedomia nie je dostatočná. Týka sa to najmä stereotypov, ktoré sú hlboko zakorenené v ľudskom vedomí a zdôrazňujú negatívne črty národnostných menšín vychádzajúce z jednotlivých prípadov. Bývalý poradca ministra vnútra Ukrajiny Viktor Andrusiv tak začiatkom mája v rozhovore na jednom z YouTube kanálov prirovnal občanov, ktorí sa vyhýbajú povolaniu do armády na Ukrajine, k Rómom.

Vtedy na jeho slová reagovali nielen desiatky rómskych organizácií na Ukrajine a v zahraničí, ale aj Štátna služba Ukrajiny pre etnopolitiku a slobodu svedomia. Jeho slová boli odsúdené a označené za xenofóbne.

Opísať celú činnosť a prínos každého predstaviteľa národnostných menšín Ukrajiny k obrane štátu je totiž mimoriadne náročná úloha. Týka sa to najmä rómskej komunity, ktorá má mnoho príkladov sebaorganizácie a partnerstva pri pomoci migrantom z východnej Ukrajiny, poskytovaní humanitárnej podpory postihnutým regiónom a priamej účasti Rómov na ochrane suverenity krajiny. Posledné je obzvlášť dôležité, pretože Rómovia sa identifikujú ako Ukrajinci rovnako ako ostatné národné komunity a niekedy sa stávajú úspešným príkladom pri obrane krajiny.

Príbeh 38-ročného Vasyľa Kanaloša zo Zakarpatska je toho živým dôkazom. Je to jediný Róm, ktorý sa svojho času stal bojovníkom prezidentského pluku – Samostátnej prezidentskej jednotky hajtmana Bohdana Chmeľnyckého. Stretávame sa s ním v jednej z užhorodských štvrti – Radvanke. Ide o kompaktnú osadu miestnych Rómov s vlastnými tradíciami a spôsobom života.

Prišiel do územného strediska napriek možnosti nebojovať

Podľa Vasyľa uvedomenie si vojny prišlo v roku 2014, pretože vtedy jeho brat vstúpil do Ozbrojených síl Ukrajiny. Zlom však nastal od prvých dní totálnej ruskej invázie.

– Pre mňa začala vojna od prvých dní. Po nočnej zmene v práci som prišiel domov a našiel moju ženu plakať. Cez slzy mi povedala, že na Ukrajine sa začala veľká vojna. Vtedy som jej neveril, najmä keď som bol po 12-hodinovej pracovnej zmene veľmi unavený.

Po začiatku invázie asi jeden a pol mesiaca Vasyľ pracoval pre spoločnosť, ktorá zbiera odpad v Užhorode.

– Už v roku 2014 som mal myšlienky, že niekde zomierajú nevinné deti, videl som tieto zábery v televízii. A už vtedy som si myslel, že by som chcel byť pre našu armádu nejako užitočný. Mimochodom, jeden z mojich bratov je stále v ozbrojených silách, slúži od roku 2014 a podpísal zmluvu.

Nebudem tajiť, že nie som skutočný dobrovoľník, som tak isto mobilizovaný. Keď mi priniesli povolávací rozkaz, ani som nebol doma a prevzala ho mama. A keďže som bol v operačnej rezerve prvej línie, s týmto povolávacim rozkazom som prišiel na vojenský komisariát spolu s druhým bratom.

Napriek trápeniu rodiny a manželky sa rozhodol svoje rozhodnutie o vojenskej službe nezmeniť.

– No, manželka veľmi plakala, vraj, čo to robím. Ale mal som ísť, lebo pred Bohom sme všetci rovnakí, napriek tomu, že mám tmavšiu pleť.

Nad odpoveďou na otázku, či plánoval odísť s rodinou na Slovensko, do Maďarska alebo Nemecka, ktoré prijali veľký počet ukrajinských Rómov, Vasyľ sa nezamýšľa.

–  Áno, išiel som pracovať do Česka, Slovenska, Poľska, Maďarska, Nemecka a dokonca aj Ruska. Ale o vycestovanie nešlo.  

Simulátory tankov a prechod do prvej línie

V zahraničí Vasyľ Kanaloš navštívil ešte viac miest ako na Ukrajine. Spomína, ako pracoval v Kyjeve, Slavute v Chmelnickyj oblasti. Väčšinu ukrajinských miest však videl už počas vojny a väčšinou v noci počas presunu.

– Z vojenského komisariátu sme sa dostali do výcvikového strediska v obci Staryč. Najprv sme chceli vstúpiť do pechoty, stať sa vyzvedačmi. Ale bol som vymenovaný na pozíciu mechanik-vodič tanku a môj brat na pozíciu delostrelec. A to pritom, že som nemal vodičský preukaz, – smeje sa Vasyľ. 

Napriek tomu som sa za pár dní naučil riadiť Т-64, neskôr Т-72. Najprv sme sa učili na simulátoroch: sedíš v krabici, akoby hráš videohru. Ale keď nás po 10 dňoch výcviku plánovali poslať do jednotiek, požiadali sme dôstojníkov, aby si nás nechali na výcvik o niečo dlhšie, aby sme si lepšie osvojili techniku. Už vtedy sme si uvedomili, že nás nečaká nič dobré. Preto sa nám výcvik predĺžil o ďalšie dva týždne.

Potom do výcvikového strediska prišli „nákupcovia“ z jednotiek a vychváľovali nám svoju techniku – americké Abrams, nemecké Panciere. Ale keď sme sa dostali do Kyjeva, uvedomili sme si, že to nie žiadna zábava – skončili sme v útočnej jednotke a s ťažkou technikou to bolo náročné. Potom to začalo byť trochu desivé a iba modlitby mi pomohli upokojiť sa.

Potom boli prvé výjazdy do Kramatorska, boje za Vuhlehirskú tepelnú elektráreň. Vasyľova jednotka mala nahradiť jednu z  jednotiek na pozíciách a medzi vojakmi sa podľa neho šírili radostné chýry, že «príde prezidentský pluk a všetkým ukáže».

– Ale vtedy nám ukázal aj nepriateľ. Dostali sme sa odtiaľ o päť dní. Do roka vojny sme mali aj zahraničné tanky a inú výkonnú techniku.

Následne bola Horlivka, Majorsk, Bachmut, my sme boli v tomto smere asi 8 mesiacov nepretržite. Celkovo som strávil v prvej línii približne 13,5 mesiaca.

Ako hovorí bývalý bojovník, v ťažkých chvíľach na fronte mu modlitba pomohla zhromaždiť myšlienky. Je pre neho ťažké určiť najťažšie chvíle, spravidla je to spojené so smrťou jeho spolubojovníkov.

– Všade to bolo ťažké, lebo nás spravidla vyvádzali  v noci a naokolo nebolo žiadne svetlo. Pri odchode z obkľučenia som sa modlil Bohu s prosbou, aby mi dal možnosť odísť bez zranení, alebo ak by ma zabili, aby som nič necítil. Tak som teda zostal nažive kvôli svojej žene a deťom, aj keď s pomliaždeninami.

Vasyľ hovorí, že svoje rozhodnutie vstúpiť do obranných síl v roku 2022 neľutuje.

– Teraz mám tri deti, tak ako aj vtedy, keď som bol zmobilizovaný. Ale vtedy som sa rozhodol bojovať a stáť pri svojich spolubojovníkoch. Až keď bolo jasné, že to nevydržím a videl som, že sa naša jednotku dopĺňa o nových ľudí, povedal som veliteľovi, že teraz naposledy idem na pozíciu. Najmä preto, že v tom čase som už utrpel druhú pomliaždeninu pri Bakhmute.

Naši chlapci stále potrebujú podporu, prichádzajú požiadavky na turnikety a drony. Moje možnosti sú však teraz obmedzené – pre zdravie nemôžem ani pracovať naplno.

 Svoj medzi svojimi: o stereotypoch v armáde

Väčšina spolubojovníkov vo Vasyľovej jednotke bola z Kyjeva, mnohí boli aj z obcí z rôznych regiónoch.

–  Všetci sme boli celkom priateľskí a nikto nikoho neurážal. Seržanti a dôstojníci sa mňa a nových spolubojovníkov neustále pýtali, ako sa máme. Bol som oblečený do rovnakej vojenskej uniformy ako ostatní, nesadli sme obedovať jeden bez druhého.

Najviac ho vtedy na východe prekvapilo, že počas postupu jednotky cez dediny zo svojich domovov vychádzali miestni obyvatelia

– Bolo zvláštne, že tam zostali, ak aj my vojaci sme sa báli. Boli ľudia, ktorí neustále pomáhali, napríklad pri opravovaní  áut. Samozrejme, že sme ich platiti, veď žiť a pracovať pod neustálym ostreľovaním nie je normálne.

Niekedy sa zdalo, že niektorí obyvatelia tam naozaj sedia a čakajú na ten „ruský mier“. Ale na to som sa veľmi nesústredil, pre mňa bolo hlavné stáť bok po boku s mojimi spolubojovníkmi.

Vasyľov príbeh je vzorný, no nie ojedinelý, pretože od 24. februára 2022 sa tisíce Rómov postavili za ochranu Ukrajiny, ich miest a obcí a ich rodín. Malá časť príbehov o ich boji s nepriateľom sa dostala do Almanachu odporu, ktorý minulý rok pripravila a predstavila Štátna služba Ukrajiny pre etnopolitiku a slobodu svedomia.

Áno, príbehy Rómov vo vojne nie sú tak medializované ako príbehy predstaviteľov iných národnostných menšín, no nemenej úprimná je túžba brániť krajinu, ktorá je ich vlasťou.

🇺🇦 Цю статтю ви можете прочитати також українською мовою: Позивний «Бетон»: історія рома-танкіста з Президентського полку

Infopost.media