Shelter, vzdelávanie a zachovanie identity: ako v Užhorode funguje rómska charitatívna nadácia
11 júla, 2024
Jana Dudaš je predsedníčkou Zakarpatskej regionálnej kultúrno-osvetovej organizácie slovenských žien Dôvera. Aktívne sa zapája do obnovy slovenských tradícií na Zakarpatsku. Rozprávame sa s ňou o každodennom živote slovenskej komunity, výzvach invázie a plánoch do budúcnosti.
V mojom okruhu neboli ľudia, ktorí by nepodporovali Ukrajinu
Podľa údajov jednotného oficiálneho sčítania obyvateľstva z roku 2001 žilo na Ukrajine 6 397 etnických Slovákov, najmä v Zakarpatskej oblasti 5 695 obyvateľov. Podľa neoficiálnych odhadov slovenských organizácií bolo pred začiatkom totálnej invázie v Zakarpatsku 15 000 až 17 000 etnických Slovákov.
— Na Ukrajine nie je veľa Slovákov, lebo aj vo všeobecnosti Slovákov nie je veľa, — hovorí Jana Dudaš. — Tento údaj je v skutočnosti veľmi približný. Veď v prvom rade je nevyhnutné túto príslušnosť doložiť dokumetnmi, v druhom rade sa treba vnútorne identifikovať ako Slovák, čo je niekedy dosť komplikované, lebo často sú rodiny zmiešané. Mama je Slovenka, otec Maďar, babka Poľka atď.
Pani Jana poznamenáva, že totálna invázia ovplyvnila demografiu slovenského obyvateľstva, ako aj ostatných Ukrajincov. Predovšetkým si manželky zobrali deti a odišli za manželmi do zahraničia, aby si tam zariadili nový život.
— Zaujímavé je, že najprv veľa Slovákov vycestovalo, ale už v júni-júli 2022, keď sa ukázalo, že situácia na Zakarpatsku je pokojná a pod kontrolou, sa začali vracať. Toto je domov, vždy sa tam chcete vrátiť.
V prvých mesiacoch totálnej invázie Jana Dudaš a ďalšia dobrovoľníčka Natalia Stefaniak pomáhali utečencom v Banskej Bystrici na Slovensku. Nadväzovali komunikáciu medzi Ukrajincamii a slovenskými lekármi.
— Pomoc predovšetkým potrebovali ľudia so zdravotným postihnutím, matky s deťmi a seniori. Pôsobila som tam ako dobrovoľníčka 3 mesiace, potom, keď boli všetky postupy zavedené a prišli ukrajinskí lekári, som sa vrátila domov.
Pani Jana poznamenáva, že v jej okruhu sa nenašli ľudia, ktorí by opakovali na Slovensku populárne propagandistické naratívy o tom, že „nie je všetko také jednoznačné“ alebo „toto je vojna medzi Amerikou a Ruskom“.
— Naši partneri sú ľudia, ktorí dobre vnímajú ukrajinský kontext. Boli tu, všetko vedia, nepotrebujú vysvetľovať samozrejmé veci. K našim problémom pristupovali s veľkým porozumením a otvoreným srdcom. Samozrejme, sú aj takí, ktorí podliehajú propagande a nie je ich málo. Zdá sa mi však, že máme dostatok informácií na to, aby sme si vytvorili vlastný obraz sveta a určili, kde je dobro a kde je rusko.
Pani Jana tiež podotýka, že dôležitou bola podpora zo strany slovenskej vlády a vtedajšej prezidentky.
– Zuzana Čaputová je príkladom ľudskosti, súcitu a silnej ženy. Veľkú pozornosť venovala podpore ukrajinských utečencov.
„Výklad práva nie je zložitý, ide skôr o ľudský faktor.“
— Som spokojná a plne podporujem zákon „O národnostných menšinách (spoločenstvách) Ukrajiny“. Na realizáciu nápadov dáva hviezdny čas zástupcom všetkých národných spoločenstiev. Prečo? Pretože poskytuje veľkú slobodu, zabezpečuje financovanie kultúrnych centier, kde sa dajú realizovať určité iniciatívy. Výrazné prekážky v oblasti vzdelávania nevidím. V Užhorode máme „slovenskú“ školu číslo 4, kde sa vzdelávanie na základnej škole plne uskutočňuje v slovenskom jazyku. Na strednej škole už v ukrajinčine, ale sú tam hodiny slovenského jazyka a literatúry, – dodáva Jana Dudaš.
Hovorí, že má dobre vybudovanú spoluprácu najmä s odborom národností a náboženstiev Zakarpatskej regionálnej štátnej správy:
— Obraciame sa na odbor so žiadosťou o schválenie našich podujatí a akcií, a v prípade potreby o finančnú podporu. Nikdy mi nebolo odmietnuté.
Viac problémov vidí pani Jana v ľudskom faktore, teda v motivácii ľudí zachovať si vlastnú slovenskú identitu. Aj keď podľa nej v niektorých bodoch dochádza k nepochopeniu zo strany miestnej vlády, najmä v Seredňanskej komunite, kde žije veľa etnických Slovákov.
— Každú sobotu vediem bezplatné hodiny pre slovenskú mládež v našej víkendovej škole v Seredňom. Ale bola by som rada, keby na tunajšom lýceu bol príslušný fakultatívny predmet, ako kedysi. Už sme poslali učebné osnovy, stanovy, máme školiace materiály – všetko, čo je potrebné pre štart práce. Navyše naši slovenskí partneri sú pripravení podporiť túto iniciatívu. Jedinou prekážkou je však miestna samospráva Seredňanského územného spoločenstva, ktorá túto iniciatívu tvrdohlavo nechce podporovať.
V tom čase zástupca vedúceho Seredňanského územného spoločenstva Roman Vasylyndra vraví, že fakultatívny predmet nebol zavedený iba z dôvodu nedostatku iniciatívy rodičov:
— Okrem pani Jany nás nikto neoslovil so žiadosťou o zavedenie takéhoto fakultatívneho predmetu, vrátane rodičov študentov študujúcich na lýceu. Som si istý, že ak sa na nás rodičia obratia s príslušnou požiadavkou, potom to určite budeme môcť realizovať.
Dôležitým faktorom je výchova a vzdelávanie detí. Dôležitú úlohu preto zohráva skutočnosť, že na Užhorodskej národnej univerzite funguje katedra slovenského jazyka a literatúry. Pracujú tu odborníci, ktorí poskytujú poradenstvo aj v mnohých vzdelávacích otázkach.
Na zabezpečenie základov jazykových právnych predpisov však samotné legislatívne normy nestačia – musia existovať ľudia, ktorí to budú implementovať. V prípade vyučovania v slovenskom jazyku to sú učitelia, rodení hovoriaci, ktorí deťom pomôžu osvojiť si školské učivo a pod.
Preto dôležitou zložkou činnosti Dôvery je práca s učiteľmi slovenského jazyka, zvyšovanie ich kvalifikácie. Partneri z Univerzity Mateja Bela (Banská Bystrica) už 4 roky organizujú semináre pre učiteľov slovenského jazyka zo susedných krajín. Konkrétne v septembri tohto roku sa podobná akcia uskutoční v Poľsku.
– Počas prvého roku totálnej invázie sa nám podarilo uskutočniť náš tradičný slovenský tábor pre deti v Seredňom. Viedli ho mladé učiteľky zo Slovenska, – hovorí verejná aktivistka. – Pamätám si, ako sme sa báli, či prídu, vysvetľovali im bezpečnostné otázky. Ale odvážili sa, boli tu celý mesiac a pomáhali deťom dostať sa z vojnových zážitkov.
Na záver pani Jana hovorí, že predovšetkým túži, aby sa mladí ľudia so slovenskými koreňmi naučili ceniť a chápať svoju etnickú rôznorodosť.
— Robíme všetko na to, aby si mladí v slovenských rodinách pamätali, kto sú ich rodičia a starí rodičia. Aby vedeli, ako oslavovali sviatky ich predkovia a v čo verili. Samozrejme, naši mladí ľudia sa teraz cítia byť úplne Ukrajincami, dobre ovládajú jazyk, zdieľajú hodnoty, ale je dôležité pamätáť si svoje korene, aby sme si uvedomili, aké jasné a originálne je dedičstvo Zakarpatska.
Galina Gichka,
špeciálne pre Infopost.media
