Vonkajšiemu pozorovateľovi, ktorý sleduje ruskú vojnu proti Ukrajine, sa môže zdať, že každým dňom Putinovej „špeciálnej operácie“, všetkými tými vraždami, znásilneniami, lúpežami a ostreľovaním, sa priepasť medzi susednými krajinami, ktoré donedávna žili v priateľstve a „bratstve“, zväčšuje a zmierenie medzi národmi je v blízkej budúcnosti nepravdepodobné.
Na situáciu sa však možno pozrieť aj z iného uhla: čo ak práve existujúca priepasť sa stala príčinou samotnej vojny a chybných predstáv ruského vedenia o tom, ako by mala dopadnúť.
Moskve sa niekoľko storočí darilo formovať vnímanie Ukrajiny okolitým svetom ako súčasti Ruska a jeho civilizácie. Darilo sa to tak šikovne a usilovne, že tomu uverili aj samotní Rusi. Každý ruský školák vám povie jednoduchú verziu dejín. Kyjevská Rus, mongolsko-tatársky vpád, víťazstvo Moskvy nad Hordou a „zhromažďovanie ruských zemí“, ktoré viedlo k vzniku mocnej ríše. V roku 1917 sa však toto impérium stalo boľševickým, ale zvíťazilo vo Veľkej Otečestvennoj (pozn. – vlasteneckej vojne). K rozpadu a rozkúskovaniu ruských území a ruského národa viedli len kroky Západu.
A teraz Rusko znovu zhromažďuje územia a bojuje proti nacistom… Znie to skvelo, však?
Skutočnosť je ale taká, že v období Kyjevskej Rusi boli územia budúceho Moskovského a neskôr Suzdalského kniežatstva vzdialenou provinciou tohto starobylého štátu. A vplyv Zlatej hordy na provinčné územia bol oveľa významnejší ako jej vplyv na územia budúcej Ukrajiny.
Okrem toho, Moskva prakticky odmietla štátne tradície Rusi v prospech tradícií Hordy a uprednostnila neobmedzenú autokraciu pred národnými zhromaždeniami a zúčastnením sa obyvateľov na prijatí dôležitých rozhodnutí. Tieto zhromaždenia existovali v Kyjeve, vo Veľkom Novgorode, ktorý bol zničený Moskvou, a ďalších starobylých ruských mestách.
Zoslabenie vplyvu Hordy na ruské územia viedlo nielen k zmocneniu Moskvy, ale aj ku vzniku nového štátu, Litovského veľkokniežatstva, ktoré zahŕňalo takmer celé územie dnešnej Ukrajiny (zvyšok bol pod vplyvom Krymského chanátu, ale nie Moskvy).
Veľkovojvodstvo bolo mnohonárodnostným a mnohonáboženským útvarom. Jeho obyvatelia sa naučili tolerancii a vzájomnému rešpektu. Veľkokniežatstvo aj Poľské kráľovstvo, ktoré boli spojené v Poľsko-litovskej únii, boli známe svojimi hospodárskymi slobodami a právami šľachty. Tak vznikli slobodné mestá, vznikla zodpovednosť ich obyvateľov a vznikla zodpovednosť elít za verejnú správu (nie vždy však priaznivá). Na moskovských územiach nikdy nič podobné nebolo, výnimkou sú Novgorod a Pskov, ktorých slobody zničili moskovskí cári.
Keď sa ukrajinskí kozáci nedokázali zmieriť s tým, že ukrajinské územia sú súčasťou poľskej koruny, a rozhodli sa spojiť s Moskvou, ocitli sa v úplne inom svete – vo svete totálneho bezprávia, neustálych prevratov a revolúcií, vojenskej agresie a falšovania minulosti iných národov ríše v prospech Rusov. Ale toto obdobie relatívne dlhé pre Rusov ako mladý národ však nebolo rozhodujúce pre tých, ktorí žili na ukrajinských územiach.
Samozrejme, v období cisárskej moci bolo ťažké spozorovať priepasť medzi Ruskom a Ukrajinou, ale postupom času s oslabovaním impéria už bola čoraz zjavnejšia
Vyhlásenie nezávislosti Ukrajiny, vrátane krátkeho obdobia 1918-1920 a hlavne po roku 1991 ukázali rozdiel medzi týmito krajinami. Na Ukrajine dochádzalo k neustálej zmene moci, súpereniu medzi elitami, povstaniam a verejnej solidarite. V Rusku dochádza k „monarchizácii“ moci, odovzdávaniu prezidentského úradu nástupcovi, vojnám so vzbúrenými regiónmi, apatii verejnosti…
Putinova vojna proti Ukrajine je v podstate posledným pokusom tváriť sa, že táto priepasť nikdy neexistovala, že Ukrajinci nikdy neexistovali, že ich dejiny, jazyk a kultúra neexistovali a že existovalo len Rusko. Tento hrozný pokus však v skutočnosti len prehĺbi priepasť.
Vitalij Portnikov, pre InfoPost.Media
Această publicație este disponibilă și în limba română: Ucraina vs Rusia: adâncirea prăpastiei
Цей матеріал доступний українською: Україна vs Росія: поглиблення прірви
Pre našu publikáciu odporúčame prečítať si autorské stĺpce Vitalija Portnikova