Budžak. Naša Európa

Odesa, ktorú Putin teraz terorizuje takmer denne za sprievodu rečí o „russkom gorode” (ruskom meste). Prerušené cesty medzi dvoma časťami Odeskej oblasti. Pokus zničiť prístavy. V posledných týždňoch roku 2025 to všetko nadobudlo, povedal by som, zúrivosť. A vyvstáva otázka – prečo práve teraz?

Rusi nikdy nepozerali na Besarábiu, tento logisticky náročný, kultúrne pestrý pohraničný región, ako na obyčajné územie. A nielen kvôli jej mnohonárodnému charakteru či blízkosti k okupovanému Podnestersku. Ale predovšetkým preto, že práve tu, na juhozápadnom okraji ukrajinskej hranice, sa dá spojiť všetko: aj vojenskú logistiku, aj historické fantómy, aj politické diverzie. Lebo ruská vojna nie je len vojnoudelostreleckých zbraní, je to aj vojna pamäti, symbolov a strachov.

Prvý a zrejmý motív: logistický. Kremeľ výborne chápe, že Ukrajina dokázala obstáť aj vďaka schopnosti udržať južné komunikácie. Ukrajinské prístavy, železnica, cesty na juhozápade – to všetko sú dôležité tepny. Besarábia je predovšetkým dopravný uzol a jeho zničenie znamená tisíc problémov s exportom, zásobovaním, vojenskými možnosťami. Ruský plán nemusí nevyhnutne mať za cieľ plnohodnotný prienik, navyše ani nie sú na to sily, avšak destabilizácia, blokáda, strach, mínovanie, údery na komunikácie – to už je výzva. Je to tá istá stratégia bombardovania Odeskej oblasti: nie dobyť, ale ničiť.

Ale rovnako dôležitý je „druhý front”, podmienenýa psychologický: Podnestersko. Rusko roky udržiavalo túto enklávu ako mínu, ktorej výbuch sa môže odohrať v ten správny moment. V Kremli môžu myslieť aj na toto, aspoň ako na zadosťučinenie za neúspech plánu dosiahnuť hranice s Podnesterskom v roku 2022. Vyostrenie okolo Podnesterska nie je len vojenská, ale aj diplomatická provokácia: vtiahnuť Moldavsko, a za ním aj Rumunsko, do konfliktu. Vytvoriť obraz nestability, odkloniť pozornosť Západu, prinútiť Kišiňov robiť chyby a Bukurešť hľadať východisko. Nezabúdajme, že proruské sily v Moldavsku sa už pokúšajú kapitalizovať situáciu: znova sa ozývajú „územné nároky“ na Budžak, znova sa objavujú postavy z deväťdesiatych rokov, ktoré už vtedy snívali o únii s Moskvou. Typická taktika Kremľa, ktorá sa iba zintenzívnila, keď v úlohe kurátora Moldavska opatrnejšieho Dmitrija Kozaka nahradil agresívny Sergej Kirienko.

A Rumunsko v tejto situácii nie je len vonkajší pozorovateľ. Ultrapravica napriek porážke v prezidentských voľbách naďalej tlačí na slabú demokratickú koalíciu. Budžak – územie historicky späté s kontroverzným rumunským dedičstvom. Kremeľ rozumie, že akékoľvek vyostrenie v regióne môže aktivizovať revanšistické hlasy v Bukurešti. A ak je Ukrajina nútene sústredenáa na front a prežitie, a Moldavsko bojuje za svoju európsku budúcnosť a stabilitu kurzu, potom destabilizácia zvnútra s podporou kedysi marginálnych, a teraz mainstreamových ultrapravicových politikov – to je najpohodlnejší nástroj pre Moskvu.

Práve preto je pre nás Budžak nielen kúsok územia. Je to civilizačná hranica, kde Ukrajina čelí vážnym výzvam: minulosti regiónu, jeho mnohonárodnosti, našej zodpovednosti za stabilitu. A túto stabilitu treba udržiavať, rovnako ako udržiavať samotné fungovanie regiónu, ktorý sa Rusko pokúša odtrhnúť od Ukrajiny.

Okrem logistiky je to aj test štátnosti. Ukrajina nemusí len udržať región – musí ho rozvíjať. A presvedčiť ľudí v Budžaku, v Besarábii, aká dôležitá je ich úloha v súčasnom prežívaní štátu.

Ukrajina musí konať súčasne v niekoľkých smeroch. Po prvé, infraštruktúra a prítomnosť inštitúcií. Nie deklaratívna, ale fyzická: cesty, nemocnice, školy, miestna samospráva. Tam, kde štát zmizne, nepriateľský vplyv sa posilní.

Po druhé, premyslená politika pamäti a identity. Gagauzská či bulharská identita musia stať súčasťou ukrajinskej identity, a nie len regionálnou osobitosťou. A každý obyvateľ Budžaku sa musí cítiť ako súčasť krajiny, ktorá vedie vojnu za prežitie a rozvoj.

Po tretie, medzinárodná diplomacia. Susedia. Musíme myslieť na budúcnosť regiónu a susedných oblastí Moldavska a Rumunska spoločne s Kišiňovom a Bukureštou. Lebo Budžak, lebo Besarábia – to je Európa, nie „postsovietsky priestor”. Naša Európa.

* Materiál bol pripravený s podporou Európskej únie a Medzinárodného fondu „Vidrodzhennia” v rámci spoločnej iniciatívy „Vstupujeme do EÚ spoločne”. Materiál predstavuje pozíciu autorov a nemusí nevyhnutne odrážať pozíciu Európskej únie alebo Medzinárodného fondu „Vidrodzhennia”.

** Stĺpček Vitalija Portnikova v slovenčine bol prvýkrát publikovaný v ukrajinčine na webovej stránke Aktuality.sk.